11 sep Majstrovstvá sveta kozmických modelov – Welcome to Texas

So štipkou príchute AMAVET-u

Jedného dňa, niekedy v januári, ma z bežného rutinného dňa vytrhla mailová správa v angličtine. Chlapíka som poznala, aha James, modelár z USA a čože mi ten píše….

Po prečítaní správy a „chabom“ preložení, kedy som pochopila podstatu, ale nie detaily, som bola „vytrhnutá“ nadobro… Bože, veď on chce, aby som pískala Majstrovstvá sveta v Texase… Kde ma vyhrabal, kde ma našiel? No kde? Na zozname medzinárodných rozhodcov CIAM FAI. V roku 2022 som pískala ME v Srbsku, Svetové poháre v Bulharsku, Česku i na Slovensku. Asi čítal Jury reporty. Asi týždeň som nebola schopná ani odpísať, potom som sa zmohla iba na napísanie správičky Dr. Zoranovi Pelagićovi – predsedovi subkomisie kozmických modelov CIAM a delegátovi NAC – SR. „Zoran, čo mám robiť???“ Typická odpoveď: „Nebuď blázon, odpíš mu a ber to… to dáš, jasné, že to dáš, robíš to 11 rokov a robíš to dobre! A angličtina? Dotrénuješ, to dáš!!!!“ Tak som teda s malou dušičkou a trasľavými prstami odpísala, že ponuku prijímam a teším sa na stretnutie v Austi

Nadišiel deň D, kedy som opustila rodné mesto a vydala sa reprezentovať Slovensko, Partizánske,  Lermas (Letecko-raketomodelárska asociácia Slovenska), AMAVET a v neposlednom rade i samú seba za oceán. Spolu so mnou putovali aj Dr. Zoran Pelagić, ako člen Jury a Matej Hagara z Novák, ako rozhodca – bodovač.  Keďže cestu zabezpečovali usporiadatelia, s našimi chlapcami z reprezentácie sme sa stretli až v Georgetowne pri prezentácii tímov. My sme boli ubytovaní spolu s ostatnými rozhodcami a tímami v Southwesternskej univerzite. Chalani si prenajali malý domček asi 10 minút cesty pešo od nás. Po prílete vo večerných hodinách, s meškaním cca. 2 hodiny, nás šofér odviezol najskôr na večeru (nikdy som nejedla burger s čipsami a kolou o 3,30 stredoeurópskeho času). Podotýkam, že cesta z Austinu do Georgetownu trvala cca. 1,5 hodiny. Následne sme sa zaregistrovali na ubytovanie, každý z nás dostal igelitové vrecko s najnutnejšou výbavou a poďme každý na svoju izbu, pripraviť posteľ, navliecť obliečky a spať.  Vybaľovanie ako – také neprichádzalo do úvahy. Veď sme boli na nohách s malými prestávkami viac ako 24 hodín… O chaose na letiskách sa ani nebudem zmieňovať.

Ráno sme sa stretli na priestranstve pred ubytovaním, aby sme sa spolu naraňajkovali a prebrali udalosti, ktoré nás v ten deň čakajú. Všetci sme boli z časového posunu tak trochu mimo, ale aj v očakávaní, čo sa bude diať. Po raňajkách a odprezentovaní sme všetci dostali oficiálne označenie rozhodcov a oznámili nám plán prvého dňa, nakoľko sa ešte oficiálne nelieta a konajú sa iba neoficiálne tréningy, ako tomu hovorím ja – rekognoskácia terénu. Tentokrát, keďže miesto súťaží bolo vzdialené od ubytovania 57 km, sa tejto úlohy zhostil Zoran a doprial mi trošku voľna.  To sme využili s Maťom a rozhodli sme sa, že si pôjdeme nakúpiť.

Cestou sme sa zastavili u „našich“ v domčeku, ktorí nás ubezpečili, že obchod nie je ďaleko. Iba zabudli povedať, že oni tam boli autom, my sme šli pešo. Keďže riadne pripekalo, nasadila som si na hlavu môj typický klobúk- dáždnik. Keby som len tušila, koľko vzruchu spôsobím, zvolila by som  inú pokrývku hlavy. Zožala som „pochvaly a pokriky“ na všetkých semaforoch, kde sme čakali na zelenú. Len obchodu stále nikde. Už sme mysleli, že sme zle pochopili pokyny, keď sme ho konečne objavili. Hurá, máme ho. Úplne nepredpisovo sme prebehli cez cestu a hor sa nakupovať. Kým sme neotvorili dvere…. osadenstvo a nakupujúci stíchli. Vo dverách ja s dáždnikom na hlave, vedľa mňa Maťo, ktorý vyzerá ako teenager… Ísť, či neísť??? Samozrejme, prvý obchod, na ktorý sme natrafili, bol  mexický a tak sme vošli. Napodiv nakúpili sme všetko čo sme chceli, ba i to čo sme nechceli. A poďme naspäť, veď o 17-tej hodine miestneho času bolo naplánované slávnostné otvorenie Majstrovstiev sveta. Ani neviem ako sme sa v tom teple dostali na ubytko.

Posledné inštrukcie: „Maťo, idem do sprchy a idem si oddýchnuť, som grogy. Nezabudnite ma tu, prídi ma ohlásiť, na otvorenie pôjdeme spolu.“  Odpoveď stručná a jasná: „Jasné, pol hoďku pred, som tu…“ Nastavila som budík na stoličku pri posteli, osprchovala som sa a oddychovala, kým ma neprebral strašný buchot na okná, dvere… Vyletela som z izby iba v dlhom tričku so slovami „Čo bláznite, čo tak mlátite po oknách?“ Prvého som uvidela Maťa… „Ty si nám ale nahnala strachu!“ Nechápala som, aký strach? „Chvíľu počkaj, hodím na seba šaty a za päť minút vyrážame“…. „Kam chceš vyraziť?“… „No však na otvárací ceremoniál“… „Ahá, tak ten bol o 17 hodine, teraz je 19, a my sme sa o teba vážne báli, čo s tebou je. Už sme tu boli trikrát búchať a stále si sa neozývala“. Tak sa mi podarilo „prešafáriť“ moje dve minúty  na pódiu, kde sa ja už potom nedostanem. Ani som si nevypočula obligátne „Žanka Kažanóva“, ako sa  zvyčajne podarí „prečítať“ moje meno.

Prvý súťažný deň sa začal kategóriou S3A – padák u juniorov a S4A u seniorov. Popoludní seniori lietali kategóriu S9 a juniori S6A. V kategórii S4A Michal Žitňan, st. preukázal svoje kvality a podarilo sa mu medzi jednotlivcami vybojovať krásne 2. miesto a celé družstvo obsadilo v tímovom hodnotení takisto 2. priečku. Ema Čižnárová obsadila v hodnotení žien 3. miesto.

Ja som už také šťastie nemala. Počasie bolo veľmi horúce, neoplatilo sa nechávať veľmi dlho modely pripravené na rampe. A kto sa pozabudol, väčšinou nemal platný let. Padáky boli „zmuchlané,“ zlepené, zle sa otvárali. V juniorskej kategórii som „rozdala“ veľa núl (DQ) a tak, keď sme v podvečer odchádzali z letiska, vyslúžila som si od malých aj mladých pretekárov titul „Misiss Zero“. Našťastie všetko bolo v rámci pravidiel a diváci aj funkcionári sa so mnou lúčili slovami „good job“.

Druhý súťažný deň sa lietali kategórie  S3A – raketa padák seniori a S4A – raketa streamer juniori. V kategórií S3A sa odzrkadlilo silné termické počasie, kde pri veľmi silných stúpavých prúdoch sa sem-tam podarilo nájsť aj veľmi silný klesavý prúd. V tejto kategórií dominovali početnejšie tímy, ktorých súčasťou bola početnejšia donášková služba. Tímy Číny a USA mali v poli aj 25 ľudí k donáške modelov. V kategórií S6A skončil Michal Žitňan, ml. v celkovom hodnotení na 5. mieste a Eme Čižnárovej sa podarilo medzi ženami vybojovať krásne 1. miesto a po prvý krát si na vyhodnotení naša výprava zaspievala „Nad Tatrou sa blýska“. V tímovom hodnotení sa nám podarilo získať 2. miesto. Popoludní seniori lietali kategóriu S6 a juniori S9A.

V tretí súťažný deň sa lietala kategória S1B, kde Michal Žitňan, ml. získal v celkovom hodnotení povestnú zemiakovú medailu ziskom 4. miesta, v hodnotení tímov získalo Slovensko 3. miesto. Juniori lietali dopoludnia kategóriu S1A a popoludní S8P.  Na záver dňa sa členovia výpravy pri príležitosti osláv Dňa nezávislosti zúčastnili ligového baseballového zápasu na náklady organizátora, ktorý bol pre nás neskutočným zážitkom.

Vo štvrtom súťažnom dni juniori lietali kategóriu S7 – makety a seniori kategóriu S1 výška. Tu som sa najviac obávala, aby nebola havária motora, pretože niektoré modely majú aj 3-4 motory, čo už je značná sila a model môže byť nebezpečný. Našťastie, nič také sa neudialo, i keď niekoľko letov bolo uznaných za neplatné.

Zážitkom bolo aj stretnutie s pánom Jamesom S. Barrowmanom, ktorý slúžil ako projektový a programový manažér v Goddard Space Flight Center 22 rokov, riadil Attached Shuttle and Space Station Payloads, Explorers Program a Hubble Space Telescope Program. Bol ocenený medailou za vynikajúce vedenie NASA a dvakrát ocenenou medailou za výnimočné služby NASA, ako aj cenou GSFC za zásluhy. Bol prezidentom Národnej asociácie raketovej techniky. Jim bol v čase spustenia WIRE programovým manažérom Explorers.  V roku 1967 napísal prácu “The Practical Calculation of the Aerodynamic Characteristics of Slender Finned Vehicles” ktorá sa považuje za základný stavebný kameň presného výpočtu stability rakiet. Dielo bolo mnohokrát publikované a teoretické  základy sú požívané dodnes pre sondážne, amatérske a modelárske rakety. Je autorom mnohých publikácii ohľadne aerodynamiky telies a jeden z najväčších odborníkov na stabilitu rakiet.

V posledný súťažný deň sa lietali kategórie makety S5C a S7. Po statickom hodnotení sa naši súťažiaci nachádzali na popredných miestach. V kategórií S5C sa ich kvality v druhej časti hodnotenia, dosiahnutej výške pri lete, potvrdili a pobrali fantastické umiestnenia. Majstrom sveta sa stal Michal Žitňan, st., na 2. mieste sa umiestnil Roman Čižnár.  Ján Koťuha obsadil 7. miesto. Ema Čižnárová obsadila v celkovom hodnotení 10. miesto, čo jej vynieslo už druhý titul majsterky sveta v hodnotení žien.  Uvedené výsledky naznačujú že družstvo získalo titul majstrov sveta. Pri kategórií S7 sa súťažiacim vyskytli technické problémy pri štartoch a tak nepotvrdili vynikajúce pozície po statickom bodovaní.

V posledný deň samotných majstrovstiev sa konal záverečný  ceremoniál a banket, kde prebehlo vyhodnotenie posledného dňa a ocenení si prevzali svoje medaile a diplomy. Po oficiálnej časti nasledovalo typické texasské barbecue. Konečne opadlo napätie, nervozita a mohli sme si v kľude povymieňať zážitky, dojmy a v neposlednom rade i malé prezenty, ktoré sme mali pre priateľov pripravené. Na záver výjazdu sme navštívili Johnsonove vesmírne centrum, kde sme si pozreli rakety, podľa ktorých chalani stavajú svoje  makety.  Pre každého jedného účastníka to bol neskutočný zážitok. Nemusím ani pripomínať, že naša štvorica odchádzala medzi poslednými návštevníkmi. A ja som si neodpustila poznámku ku chalanom: „No kto z vás môže povedať, že videl aj vesmírne centrum vo východnom bloku, nech zodvihne ruku?!“ Hore šla iba moja ruka…. Mala som tú česť v roku 2010 vidieť aj Múzeum kozmonautiky Ciolkovského v Moskve. A to bol tiež zážitok.

No a potom nasledovalo už iba „zbaľovanie“, dokúpenie posledných darčekov. Hlavne vo vesmírnom centre niektorí nechali za nákup darčekov „majland“. Naspäť sme sa vracali v neskorých večerných hodinách. Na druhý deň bolo treba absolvovať cestu do Austinu na letisko a vybaviť všetko potrebné k tomu, aby sme v pohode odleteli domov. Cestou sme sa ešte zastavili na okruhu Circuit of the Americas, kde sa oficiálne jazdia F1. Tento rok nesie podujatie názov Formula 1 Lenovo United States Grand Prix 2023.

Na letisku sme sa ako s prvým rozlúčili so Živanom zo Srbska, potom nás opustil aj Maťo, ktorý letel cez Houston, Amsterdam do Schwechatu. No a ja so Zoranom sme sa „motkali“ po letisku až do 18,45, kedy sme opustili pôdu USA aj my a vydali sme sa na cestu domov.

Čo povedať na záver? Šampionát bol organizovaný na vysokej úrovni. Počasie – typické pre Texas: 35-38 stupňov v tieni, s jednou malou prehánkou počas posledného dňa. Všetko odlietané podľa propozícií.

Chcela by som poďakovať hlavne mojej rodine, že ma podporujú v tejto mojej záľube, klubu, priateľom, kolegom v práci, že som mohla vycestovať na takéto vrcholové podujatie. A v neposlednom rade i organizáciám – Lermas, AMAVET, ktoré zastrešujú tento šport a vytvárajú podmienky pre dôstojnú reprezentáciu našej krajiny, ale i Mestu Partizánske, ktoré mi ešte nikdy neodmietlo pomoc s prípravou na takéto významné podujatie.

Vďaka patrí aj Zoranovi a Maťovi, za pomoc počas MS.

Dovidenia priatelia na ME v Srbskom Zrenjanine!

Janka Kajanová, AMAVET klub 808 Partizánske