V novej rubrike AMAVET Revue „Profil AMAVEŤÁKA“ vám chcem formou rozhovorov predstaviť už nielen úspechy AMAVET-u ako celku, ale najmä kto za týmito úspechmi sú, ako premýšľajú a konajú, a vlastne prečo to robia…

Prvou „pionierkou“ v novej rubrike je vedúca AMAVET klubu 966 v Novej Dubnici Janka Šošovičková.

• Na Slovensku je bežné, že vzdelaním pedagógovia veľmi často odchádzajú z učiteľského povolania do iných sektorov. V Tvojom prípade je to presne naopak. Určite to chce vysvetlenie prečo?

Pôvodne som vyštudovala materiálové inžinierstvo a zostala ako asistent na katedre strojárskej metalurgie MTF STU v Bratislave, tiež som nastúpila na externé doktorandské štúdium. Možno by som tam zostala dodnes, keby sa nespojili tri veci – na fakulte sa začali diať organizačné zmeny, ktoré spustili postupný odchod kolegov, štúdium nesplnilo moje očakávania a stále viac som rozmýšľala nad tým, že by som nemala učiť na univerzite bez skúseností z praxe. Nečakane prišla ponuka z Materiálovo-technologického centra v Dubnici n/V na výskumno-vývojové miesto, rozhodla som sa vrátiť domov a nastúpiť do „fabriky“. Popritom som zostala na fakulte ako externý učiteľ na detašovanom pracovisku v Dubnici. Bola to práca snov – riešili sme havárie a výrobné problémy, aplikovaný výskum a presne toto som aj učila svojich študentov. Veci sa diali rýchlo, práca v skvelom kolektíve bola zaujímavá a nesmierne veľa ma naučila. Bola by som tam dodnes, keby sa firma divokým spôsobom nedostala do zvláštnych rúk a transformácia motivovaná finančným ziskom nového majiteľa spôsobila jej postupný zánik. Dostala som tak luxusnú možnosť ísť na materskú a porozmýšľať ako ďalej. Rozmýšľala som takmer 7 rokov a popri tom som stále externe učila na fakulte. Náhoda chcela, že na základke, ktorú navštevovala dcéra hľadali učiteľa fyziky, riaditeľka bola odvážna, ponúkla mi túto prácu a tak som sa rozhodla na chvíľu, popri úväzku na fakulte, vyskúšať učiť deti, kým si nenájdu niekoho kvalifikovaného. To bol začiatok mojej pre-kvalifikácie na učiteľa na Súkromnej ZŠ v Novej Dubnici, ktorú som nikdy neoľutovala, aj keď niekedy vo mne smúti duša výskumníka. Teší ma, že môžem sledovať ako rastú naše deti,  učiť sa od nich a rozmýšľať nad tým, ako by vzdelávanie v 21. storočí malo vyzerať. Na našej škole dostávame veľký priestor na realizáciu nových prístupov k vzdelávaniu, snažíme sa čo najviac prepájať školu so životom a mojou osobnou výzvou je vpašovať do svojich hodín čo najviac zo svojej výskumníckej minulosti.

• Hovorí sa, že učiteľské povolanie je životným poslaním. V čom to je podľa Teba?

U mňa sa učiteľská profesia vinie celým životom. Nepamätám si, či som niekedy v detstve chcela byť učiteľom, ale skutočnosť, že mi vždy škola išla ľahko a rodičia ma učili pomáhať, ma prirodzene nasmerovala k doučovaniu spolužiakov. Zistila som, že učením druhých začínam rozumieť veciam lepšie a lepšie si ich viem prepájať. V 5. ročníku na fakulte som ako pomocná vedecká sila začala vypomáhať s praktickými cvičeniami a aj keď boli obdobia, kedy som primárne robila niečo iné, učiteľská línia sa nimi vinula stále. V prenesenom význame sa dá sa povedať, že učiteľské povolanie je životným poslaním každého z nás, odovzdávame ďalším generáciám svoje vedomosti, zručnosti, postoje…  Povolanie učiteľa si napokon vyberajú tí, ktorí si viac uvedomujú veľkú zodpovednosť, ktorú toto poslanie v sebe nesie. Čo mňa osobne najviac napĺňa je skúšať uchopiť rôzne témy, pozerať na nich z rôznych uhlov, prepájať ich a čo najuveriteľnejšie preniesť k svojim žiakom. Väčšinou je to veľmi radostná a inšpiratívna cesta, nie celkom jednoduchá a priamočiara, niekedy sa i stratíme – väčšinou však spoločnú cestu ďalej nájdeme.

• O Tebe vieme v AMAVET-e, že dávaš svojim žiakom obrovskú dávku energie. Nie si však perpetum mobile. Odkiaľ berieš späť „palivo“?

Od ľudí, ktorí ma obklopujú. Mám obrovské šťastie na stretanie skvelých ľudí od tých najbližších až po náhodných okoloidúcich. Je to až neuveriteľné koľko inšpiratívnych a jedinečných spolupútnikov som na svojej ceste stretla a stále stretám. Tiež sa rada túlam v lese a lozím po krkahájoch, ….trochu lopotenia, hlboký nádych a nádherný výhľad, to pomáha.

• Viem, že si si doplňovala svoje vzdelanie. Bolo to kvôli vyššiemu príjmu?

Peniaze ma nikdy nemotivovali, vždy to bolo skôr dobrodružstvo, potreba niečo nové sa naučiť a niekedy aj nutnosť naplniť literu zákona. Vyrastala som v dobe, keď ideálom bolo dokončiť školu, nájsť si teplé miestečko, primerane kariérne postúpiť a zostať tam až do dôchodku. Dnes sa celoživotné vzdelávanie stáva nevyhnutnosťou, doba sa rýchlo mení a  nečakané udalosti nás nútia učiť sa nové veci za pochodu, čo mi je omnoho sympatickejšie.

• Aký je Tvoj vzťah – práca a súkromie?

U nás doma je často ťažké povedať, čo je práca a čo zábava, kde začína a kde končí naše súkromie. Žijeme veľa životov – veľa času venujeme šachovej komunite, komunite okolo školy, mesta, klubu AMAVET….., celé sa to prepája i v rodinnom živote, vždy sa však snažíme  byť čo najviac spolu. Deti si prirodzene zvykli a zdá sa, že im tento spôsob našej komplexnej reality vyhovuje. Niekto by to nazval sedemdenný pracovný týždeň, mne sa viac páči sedemdenný víkend.

• Ako využívaš čas mimo prácu? Ktorá forma relaxu Ti prinesie najväčšie uspokojenie?

Je to veľmi rôznorodé, čas keď úplne vypínam je obyčajne spojený s cestovaním za šachovými turnajmi a so spoznávaním iných krajín, milujem potulky prírodou a čas strávený s priateľmi. Posledný rok nás však významne pribrzdil, naučili sme sa opäť tešiť z maličkostí, byť sami so sebou a momentálne mi najväčšie uspokojenie prinášajú rozhovory s dcérami a čas strávený na spoločných prechádzkach.

• Určite máš veľa životných cieľov, na ktoré Ti nezostáva čas. Ale predsa, ktorý z nich mieniš realizovať v najbližšom čase?

Nikdy som sa nezžila s dlhodobým plánovaním, moje ciele sú krátkodobé a výzvy sa mi vždy vkradli do života nebadane. Momentálne sa snažím realizovať svoj projekt s názvom „Dobrí holuby sa vracajú“ v rámci ročného štúdia v Komenskom inštitúte. Mojim zámerom je nadviazanie spolupráce so strednými školami a cez bývalých absolventov chceme priniesť nové zážitky a podnety do vzdelávania našich žiakov, či už v rámci klubových aktivít alebo vzdelávacieho procesu. Celé to mám prirodzene prepojené s prírodovedným vzdelávaním a trochu sa snažím posúvať aj v IT oblasti. To je naozaj veľká výzva.

• Je niečo v Tvojej profesionálnej práci, čo by si z odstupom času urobila inak?

Žijem s presvedčením, že všetko je tak, ako má byť. Sú veci, ktoré sa dali urobiť lepšie, a veľa ma o sebe naučili, ale čo bolo-bolo, teším sa na to čo príde.

• Je možné zlepšiť vzťah medzi učiteľmi a rodičmi žiakov? Ako?

 

Určite áno, je to ale beh na dlhú trať a je nevyhnutné prehodnotiť mnohé zažité veci na oboch stranách. Často projektujeme do našich detí svoje predstavy, možno je cesta viac počúvať deti a vnímať dobu ako dôležitý faktor. Mali by sme byť otvorenejší, zbavovať sa predsudkov, nehodnotiť, nebrať veci osobne, ísť viac s kožou na trh, nebáť sa nepoznaného a hlavne mať úprimný záujem o partnera v diskusii.

 

• Zvykneme kritizovať mnohé konania ľudí v exekutíve, ktorí riadia štát. Určite nosíš v hlave niekoľko myšlienok, ktoré sú veľmi dôležité realizovať čo najskôr, aby sa úroveň vzdelávania na Slovensku prudko skvalitnila. Inak povedané, čo by si urobila ako ministerka školstva ako prvé?

Úprimne – nechcela by som byť ministerka školstva, skôr princezná Arabela (so zázračným prsteňom), to by v situácii, v akej sa vzdelávanie po rokoch nepremyslených a nedotiahnutých reforiem nachádza, pomohlo viac. Myslím si, že veľa zmien dokážeme urobiť zdola, čo ukázala aj doba covidová. Roky čakáme na niekoho, kto zrealizuje ,,najväčšiu reformu školstva“ a každý si ju predstavujeme inak. Ja vidím veľký potenciál v alternatívnom vzdelávaní a vďaka aktuálnemu spôsobu vzdelávania aj v hybridnom vzdelávaní. Čaká nás mnoho práce, aby sme zmysluplne pokračovali v neformálnej transformácii, ktorú naštartovala takmer pred rokom korona-kríza. V prvom rade by to chcelo významne viac peňazí, viac slobody, viac flexibility a viac dôvery.  Čo by som teda urobila ako prvé? Zjednodušene a ľudovo povedané – snažila by som sa zohnať čo najviac peňazí a všetky ich obratom poslať do škôl a do všetkých organizácií, ktoré sa na kvalitnom vzdelávaní podieľajú… Čo najviac a čo najrýchlejšie. Včera bolo neskoro.

• Na čo som sa nespýtal, a mal by som?

Prečo mám rada AMAVET a zostávam mu verná?

AMAVET ma očaril od prvej chvíle, ponúka mladým cez súťaže a klubovú činnosť možnosť objaviť svoje talenty, pracovať na sebe, stretávať sa na spoločných akciách, cestovať…. Veľmi ma nadchli súťaže ako sú Pohár vedy, Labák, FVAT, F4Ž… kde môžu žiaci a študenti prepájať svoje vedomosti v mnohých odboroch, učia sa ako vlastný nápad doviesť do výsledného projektu, ako ho prezentovať. Prekonávajú pritom mnohé svoje bariéry a my sa môžeme podieľať na tom ako im rastú krídla. Založenie nášho klubu považujem za jednu z najväčších vecí, ktorá významne ovplyvnila moje smerovanie a pohľad na vzdelávanie. I vďaka rozhovorom s mladými ľuďmi, ktorí vyrástli v AMAVET-e a svoju lásku k vede odovzdávajú ďalej, inšpirujúc nás všetkých, verím, že máme dôvod byť optimisti.

Za úprimný rozhovor ďakuje Ján Nemec